List Generálneho ministra

Najdrahší bratia a sestry, 
nech Vám Živý Kristus daruje pokoj!

Tento rok má oslava Veľkej noci pachuť traumatizovaného sveta zo šírenia nového Corona víru. Stá tisíce ľudí sú nakazení; desiatky tisíc sú mŕtvi; a skôr než sa vyvinie účinná vakcína, mnohí ďalší sa stanú jeho obeťami. Navyše nemožno ešte ani len začať hovoriť o dopade tohto víru na lokálnu, regionálnu a globálnu ekonomiku. Rapídne rastie nezamestnanosť; rodiny už teraz musia robiť rozhodnutia, ktoré jedlo si dovoliť môžu a ktorého sa musia vzdať. A akoby toho nebolo dosť, vírus sa začína šíriť do krajín Afriky a Ázie, kde zdravotný systém poväčšine nie je dostatočne vybavený prijať tých, ktorí vážne ochorejú.

Na tejto našej púti sa Vzkriesený Kristus približuje ku každému jednému z nás, osvecuje nás svojím Slovom a v našich srdciach znovu zažína oheň prvej lásky: „Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ /Lk 24,32/. Tento text o Vzkriesení slúži ako podmanivé zvolanie o láske, milosti a blízkosti nášho Boha v každom momente nášho života, najmä, keď sám život človeka je v nebezpečenstve. Zvlášť v takých časoch náš Pán Ježiš robí pre nás to, čo urobil pre dvoch svojich učeníkov kráčajúcich do Emauz so zlomeným srdcom, zmätkom v mysli a rozbitou nádejou. Čoho boli svedkami v Jeruzaleme bolo príliš zdrvujúce na prijatie.

Nerozpoznaný Ježiš ich oslovuje na ich púti a zaujíma sa, čo ich trápi. „O čom sa takto idúcky rozprávate?“ /Lk 24, 17/. Táto otázka je viac, než obyčajný dopyt po informáciách o aktuálnom dianí. Ježiš otvára priestor pre načúvanie a tak sa tí dvaja učeníci môžu naozaj sústrediť na to, čo ich naozaj trápi: temnota a zúfalstvo, ktoré do ich života prenikli skrze strašné udalosti ukrižovania. „Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!“ /v.18/. Táto otázka sa popri tom, čo o nej možno povedať z biblického a exegetického hľadiska, dotýka najhlbšieho zmyslu ľudskej solidarity. „Nevedieť“ sa totiž niekedy rovná „Nechcieť vedieť“. Pápež František to nazýva kultúrou indiferencie, kultúrou nezáujmu a ľahostajnosti. Keď človek pozná pravdu o niečom, je povinný konať iným spôsobom, je povinný zaviazať sa urobiť, čo je nutné a správne ako odpoveď na objavenú potrebu a tak žiť konzistentným životom. To je podstata obrátenia: volá nás prebudiť sa a dať si do poriadku náš život. K tomu je potrebné, aby sme prepojili náš život s Božím príbehom, ktorého kľúčovou časťou je Jeho neustála iniciatíva tiahnuť nás k nemu, zachrániť nás a viesť nás na cestu k plnosti života.

Azda je to práve povzbudením ich spolupútnika, že títo dvaja pokračujú vo vysvetľovaní, čo sa udialo v Jeruzaleme. Vykresľujú, ako ich mal Ježiš z Nazareta vyviesť z ich priemernosti, z ich nedostatku poznania Boha a naučiť ich, kým je Boh pre tých, ktorí ho hľadajú s otvoreným a skromným srdcom. On ich mal vyslobodiť z otroctvu-podobnej bezmocnosti, v ktorej žili kvôli (cudzej) rímskej okupácii i (domácej) kolaborácii tých, ktorých zaujímajú len ich osobné záujmy. „Ako ho veľkňazi a naši poprední muži vydali, aby bol odsúdený na smrť, a ukrižovali ho.“ /Lk 24,20/.

Dokonca ani v momentoch najväčšej temnoty ľudského zúfalstva, keď sa javí, že už niet dôvodu na nejakú nádej, títo muži idúci do Emauz udržiavajú záblesk svetla. Majú dôvod nevzdávať sa, nedovoliť zúfalstvu úplne ich pohltiť a zničiť ten sen ponúknutý „prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“ /Lk 24, 19/. Preto neskončia tu, ale svojmu záhadnému spoločníkovi na ceste chcú vyjaviť ešte čosi ďalšie: „Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a hovorili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije.“ /v. 22-23/. „Že žije!“ Je náročné vyhasiť ľudskú nádej a lásku, dokonca i tvárou v tvár zdrvujúcim okolnostiam. Títo dvaja učeníci dokonca i v zúfalstve stále držali otvorenú možnosť, že Boh by mohol spraviť niečo nové, že Boh ich neopustil.

V slávení Veľkonočnej vigílie je jeden text, ktorý je veľmi úzko spojený s týmto zmyslom pre vernosť a nádej, ktorú Boh prináša ľudstvu v osobe svojho milovaného Syna Ježiša. Evanjelium podľa Matúša rozpráva o postavách Márie Magdalény a inej ženy menom Mária, ktoré idu k hrobu oplakať smrť toho, o ktorom verili, že je prisľúbeným Mesiášom. Zem sa zachvela, kameň, ktorý má blokovať vstup do hrobu, je odvalený a zjavil sa im anjel a prehovoril: „Vy sa nebojte! … Niet ho tu, lebo bol vzkriesený, ako povedal.“ /Mt 28,5-6/. Z textu je jasné, že anjelove slová vyvolali v srdciach žien radosť i zmätok zároveň. „Náhliac sa“ opustili miesto a bežali v ústrety Jeruzalemu odovzdať prijatý odkaz skrývajúcej sa a ustrašenej komunite. A rovnako, ako v prípade Emauzských učeníkov, Ježiš sám stretáva tieto ženy, pozdravuje ich, dovoľuje im pristúpiť bližšie a objať mu nohy. Ježiš im povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby išli do Galiley. Tam ma uvidia!“ /v. 10/

Bookmark(0)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *